ZRELÁ A NEZRELÁ VIERA

            Cesta viery je dlhá cesta, ktorá trvá celý život a jej cieľ je naozaj až na konci. Poznám ľudí, ktorí keď vo vzťahu k Bohu zacítia niečo veľmi emotívne, myslia si, že už sú na konci, keďže Krista vyznajú ako svojho Pána a Spasiteľa. Radi by takto na výslní viery a v citovom nadšení zotrvali. Pripomína mi to výrok apoštola Petra na hore Tábor: „Učiteľ, dobre nám je tu...“ Pre mnohých je následne rozčarovaním, keď spoznajú, že viera nie je neustále zotrvávanie v extáze, vo svetle hory Tábor, ale že z hory treba zísť a kráčať údolím reality a niekedy aj temnou nocou či púšťou života. V tom období potrebuje človek zrelého duchovného vodcu, ktorý mu poskytne oporu práve v okamihu vytriezvenia z duchovnej zamilovanosti.
            Takisto - keď sa človek pozrie do minulosti Cirkvi, zákonite naráža na javy, ktoré sú skutočne škandálom, pohoršením a môžu otriasť jeho vierou. Vtedy mnohí ľudia Cirkev opúšťajú a pripájajú sa neraz k tým, ktorí tvrdia: Ja sa najradšej modlím v prírode, v lese, nanajvýš v prázdnom kostole, ja ku svojmu vzťahu s Bohom Cirkev nepotrebujem.
            Obávam sa, že za podobnými slovami sa často skrýva dávka nezrelého idealizmu a romantizmu a že podobnému postoju hrozí nebezpečenstvo veľkých sklamaní. Takáto viera totiž môže ľahko ustrnúť v ríši vlastných predstáv, ilúzií a snov. Naproti tomu kresťanská viera má byť viera „vtelená“. Vtelená do rodiny Cirkvi a jej tradície. Tým je takpovediac „uzemnená“ a svojimi koreňmi siaha hlboko do pôdy dejinnej reality.
            Niekedy mi pohŕdavý odstup od Cirkvi pripomína človeka, ktorý rád vystupuje na horu, aby tam v sebe v bezpečnej vzdialenosti od ľudí prebúdzal ušľachtilý pocit lásky k celému ľudstvu. Často však nie je ochotný tento pocit „vteliť“ do svojho reálneho konania v každodennom živote.
            Áno, až vtedy, keď je láska „vtelená“ do konkrétnych vzťahov, až vtedy sa stáva „zakorenenou“, zrelou a skutočnou. Pravá láska musí veľa zniesť, ako o tom píše svätý Pavol a až keď prejde skúškami a krízami, naberá na hĺbke a opravdivosti.
            Keď pripravujem snúbencov na manželstvo, obvykle sa ich pýtam, či ich vzťah je v štádiu zamilovanosti alebo už možno hovoriť o láske. Zamilovanosť je vzťah, kedy na druhom milujeme svoj ideál, ktorý sme si doňho premietli. Keď sa ľudia berú v tomto štádiu, môže sa stať, že potom budú toho druhého celoživotne trestať za to, že nezodpovedá ich ideálu. Podobne z nezrelej idealistickej viery môžu vzísť zatrpknutí kritici Cirkvi, ktorí jej vyčítajú to, že nezodpovedá ich snom. Ale život sa vždy líši od našich prianí a planých snov.
            Možno, že skôr, ako dospelých konvertitov pokrstíme, mali by sme si položiť otázku, či ich vzťah k Cirkvi prešiel nejakou skúškou a či sú pripravení uniesť aj jej ľudskú stránku – jej nedokonalosť, slabosť, hriešnosť. Lebo pozemská Cirkev nie je spoločenstvo svätých v nebi, pšenica tu stále rastie s kúkoľom.

                                    (zdroj: Tomáš Halík, Smířená různost, kapitola Víra jako osobní ručení)